FanFiction // 4. Kapitola

23. července 2012 v 12:59 | Posted by: Mary |  FanFiction
( Venovaná špeciálne pre Sonnie, ktorá si ako jediná našla čas prečítať si ffku :D ) "Nechaj ju... Tak či tak už čoskoro zomrie." Hovorí Minna svojmu spoločníkovi, ktorý sa ma chystá prebodnúť nožom. " Sám si predsa povedal, že nechceš zbytočne zabíjať. Nemám pravdu?" Elzar sa na mňa škaredo zahľadí ale nakoniec si dá povedať a spolu s Minnou odbehnú čo najďalej odo mňa. Zomieram. Ešte pred tým, ako sa už úplne poddám chmúrnym myšlienkam skontrolujem, kde mám batoh s Richardovými vecami a pritiahnem ho k sebe. Následne sa rozhliadnem naokolo a zisťujem, že skalné úbočie je už nadohľad. Ak vynaložím všetky sily, možno sa mi podarí priplaziť sa tam. Pri troche šťastia ma potom nájde Thimon , zoberie batoh a nechá ma v kľude zomrieť. Alebo ma prebodne, keďže je to kamarát a nechce, aby som sa viac trápila. Rukami sa zapriem o vlhkú pôdu a nohy ťahám za sebou, ako keby som žiadne nemala. Každý pohyb mi spôsobuje neopísateľnú bolesť a odprisahala by som, že vidím hviezdičky pred očami. Pohľad sa mi zaostruje, no po chvíli znovu rozostruje. "Zvládneš to, Tia, už si skoro tam." Hovorím si. Zatnem zuby a poslednýkrát zaborím ruky do zeme. Potom ma už načisto pohltí temnota ...
"Preber sa!" Lomcuje mnou Thimon. "Preber sa!" Jeho hlas naberá na hlasitosti a znie dosť zúfalo. Unavene otvorím oči a zároveň sledujem tie jeho, ktoré sa vpíjajú mňa a následne sa rozžiaria šťastím. " .Kde je...Joy?" Vyjde zo mňa napokon a prosebne sa na neho zahľadím. Dúfam, že ho zachránil. Iba jediný jeho pohľad mi stačil na to, aby som zistila odpoveď. Vnútornosti mi ide rozburcovať, vrie vo mne hnev, smútok, slzy sa derú na povrch, chcem kričať a zabiť každého, kto sa mi dostane do cesty. Nakoniec sa zmôžem len na tiché: " Prečo..." Vtedy mi hlas už úplne vypovie službu a so slzami sa snažím vyhýbať jeho pohľadu. Posadím sa. Nohy si už vôbec necítim, musím ich mať vážne zranené, kto vie, či sa to ešte niekedy dá do poriadku. Cez závoj smútku ledva vidím, no Minnu sediacu pár krokov odo mňa nedokážem nepostrehnúť. " Čo tu robíš?" Kričím na ňu. " Povedal som si, že vzhľadom na stratu Joya by sme mohli prijať niekoho do našej skupiny. Minna ťa došikovala až sem- zachránila ťa." "Myslíš, že jej teraz budem na kolenách ďakovať za tento jej skutok? Mali ste ma zabiť, nemám tu v aréne čo robiť! Nemám šancu prežiť. Som zranená,, nikto netuší, či budem ešte vôbec chodiť! Tak to už konečne urob! zabi ma! Zabi ma, nech už mám konečne pokoj! Všetci budú spokojní! Ja budem šťastná a ty s Minnou budete mať väčšiu šancu na výhru." Vykričím si hlasivky. " Tak na čo ešte čakáš?" človek by si pomyslel, že v tejto situácii revem ako zmyslu zbavená. Napočudovanie mi z očí nevyšla ani jedna slza. Jediným dôkazom toho, že som s nervami v koncoch a ide ma roztrhnúť od žiaľu a hnevu je moja červená tvár, chrapľavý hlas a krik. " čo to hovoríš? Už si sa naozaj zbláznila?" Thimon po mne jačí dvojnásobne tak, ako ja po ňom a Minna sa na všetko mlčky prizerá. Očividne nevie, čo má robiť. " Fajn, nezaťažuj sa. Urobím to sama!" Chystám sa natiahnuť za jeho nožom alebo akýmkoľvek ostrým predmetom, ale všetko je odo mňa veľmi ďaleko. Ja sa momentálne nedokážem ani len postaviť. Minna si kľakne ku mne a svojím jemným hlasom mi začne vysvetľovať. " Tia, to, že Joy zomrel nieje naša chyba. Niekto mu..." na chvíľku sa odmlčí, preglgne a následne pokračuje, " Niekto mu rozrezal obväz na nohe. Stratil veľa krvi, nedalo sa mu pomôcť." Nedôverčivo sa na u zahľadím. V kľude to mohla byť aj ona. Nedivila by som sa. V aréne človek neberie ohľady na nikoho a na nič. Dbá iba o svoje vlastné prežitie. Napriek tomu mi niečo hovorí, že Minna vraví pravdu a mala by som jej veriť. Som veľmi dôverčivá, túto vlastnosť na sebe fakt neznášam. Prikívnem, keďže túto tému nechcem viac rozoberať, je toho na mňa veľa. Zavieram oči, načisto sa skolí únava.

Keď sa prebudím, Thimona nikde nevidím. Všade naokolo je podozrivé ticho a pokoj. Niekto ma zniesol z úbočia až do pralesa, presne na miesto, kde som skolila Jacky. Minna sedí vedľa mňa, ostrí si oštep a pri tom pojedá nejaké bobule. " Už si hore?" Milo sa na mňa usmeje a upiera pohľad kamsi do neznáma. Mlčím. Na akúkoľvek konverzáciu nemám ani prinajmenšom náladu. Uvedomím si, že si konečne cítim nohy, ale na druhú stranu neviem, či je to výhoda. Teraz ma všetko neuveriteľne bolí, je to ostrá, priam bodavá bolesť, pri ktorej mám pocit, že sa stupňuje každým nádychom. "Viem, že o to asi nestojíš...ale to ja som Thimona prehovorila, aby ma prijal k vám ako ďalšieho spojenca. Už v Sídle na tréningu si mi bola veľmi sympatická a..." "Nie, už nič nehovor." Zastavím ju a prudko sa nadýchnem. " Čo ste mi urobili s nohami?" Zachechtá sa. " V ruksaku, ktorý si mala na pleciach boli nejaké bylinky. Urobila som odvar." " Kde je Thimon?" Opýtam sa namiesto toho, aby som sa jej poďakovala. " Vrátil sa hore na úbočie po pár vecí, čo sme tam nechali. Teraz nám je osožná každá maličkosť." Prikívnem. "Koľko máš rokov?" Opýtam sa jej a premeriavam si ju. Nevyzerá veľmi stará. " 14." " To sa nenašiel niekto, kto by išiel do Hier namiesto teba?" Asi som zaťala do živého, keďže Minna zbledla a následne si zase začala ostriť oštep. " prepáč, nechcela som sa ťa dotknúť." Dokelu! Mala som mlčať. Teraz si pripadám, ako hlúpa naivná citlivka. " Nie, to je v poriadku, vieš, namiesto mňa sa do Hier nemal kto prihlásiť. Otec už nežije a matka je vážne chorá. S nikým vo štvrtom obvode nemám také kvalitné vzťahy, aby bol ochotný za mňa obetovať vlastný život." Na zlomok sekundy pocítim ľútosť nad osudom 14 ročného dievčaťa, ktoré sedí vedľa mňa. "Chápem." Zvyšok času strávime rozhovorom o rôznych bobuliach, aréne a Hrách. Pripadám si dosť úboho. Práve v túto chvíľu sa možno odohráva bitka medzi vyvolenými a ja si tu v kľude sedím a klebetím. Za chvíľu sa k nám dohrnul aj Thimon so spacím vakom, s mojimi dvoma ruksakmi, ktoré som uchmatla ešte na začiatku hier a s hrsťou machu v rukách. Prisadne si medzi nás a chvíľu pozorujeme zapadajúce slnko. Mlčky. Všetci máme pre istotu v rukách pripravené zbrane, človek nikdy nevie, ale práve teraz mi príde táto časť arény tichá a opustená. Všetci sú pravdepodobne v oáze alebo pri Rohu. Z pokojného rozjímania nás vytrhne až čudesný bzukot, ktorý sa každou sekundou približoval a silnel. Minna s Thimom vyskočili na nohy, tiež by som nasledovala ich príkladu, kebyže môžem. Namiesto toho sa zaháňam oštepom všade naokolo s vedomím , že to vychádza z krovia. Potom si uvedomím, že v skutočnosti som bola od pravdy veľmi ďaleko. Ten zvuk vydávalo celé stádo stopárok, ktoré sa teraz rýchlosťou svetla hná presne smerom na nás.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jazzie Jazzie | Web | 23. července 2012 v 13:13 | Reagovat

Pěkně dlouhý ff = a moc zajímavý blog !!!! :-)

2 Sonnie* Sonnie* | Web | 23. července 2012 v 14:06 | Reagovat

Páni, úúúúúúúplne si ma odrovnala. Načisto! Chudák Joy, už som sa radovala páriku Tia&Joy. A nič ;( Mám blbý pocit, že ten obväz rozrezal Thimon ale nie som si úplne istá. Ani tá Minna sa mi veľmi nezdá :D som asi veľmi nedôverčivá :D
Ale vážne, táto kapitola bola tak megastická a tak kruto si to ukončila (!!!) že okamžite žiadam ďalšiu kapitolu! :)

3 Selly-Selenka Selly-Selenka | Web | 23. července 2012 v 14:49 | Reagovat

chudák Joy :/..pěkný :)

4 Rickyseack Rickyseack | E-mail | Web | 25. července 2018 v 21:36 | Reagovat

Иными словами, технологию несъемной опалубки можно применять в северных районах с морозными зимами. Разрешено заливать бетон облегченных марок, поскольку опалубка используется как дополнительный строительный http://builderbest.byethost7.com/ материал.
Две разновидности опалубки не вступают в конкуренцию друг с другом, так как сферы применения их отличаются. Вместе с тем использование описанных здесь методик служит прогрессу в строительной отрасли, позволяет сооружать разнообразные монолитные конструкции.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama